Červenec 2008

Medvedíky

7. července 2008 v 20:39 | baška |  Obrázky, kresby ...

Soanala

7. července 2008 v 20:33 | baška |  Obrázky, kresby ...


Neboli sami

7. července 2008 v 13:36 | baška |  Záhady, duchovia
Svetoznámy operný spevák Tito Gobbi mal neobyčajne blízky vzťah k svojmu bratovi Brunovi, ktorý roku 1939 zahynul pri leteckom nešťastí neďaleko španielskej Malagy. Umelec vo svojom životopise porozprával, ako sa po mnohých rokoch s bratom znova stretol. Šiel vtedy rýchlo po horskej ceste, lemovanej z jednej strany skalným útesom a z druhej príkrym zrázom. "Zrazu som tesne pred ostrou zákrutou počul Brunov hlas, tak zreteľne, akoby sedel tesne vedľa mňa: ,Okamžite zastav!´ Inštiktívne som poslúchol a zabrzdil som na širšom trávnatom okraji, vlastne jedinom mieste pri ceste, kde zostalo trochu priestoru. O malú chvíľočku sa spoza ostrej zákruty vyrútil úplne neovládateľný nákladiak... Viem, že ma Bruno oslovil, aby mi zachránil život."
Podobné rozprávania z najrôznejších časových období a z mnohých končín naznačujú, že sily z iného sveta môžu dať o sebe vedieť, keď chcú niekomu poskytnúť pomoc alebo ho varovať. Charles Lindbergh vo svojej knihe Spirit of St. Louis prezradil, že v priebehu jeho historického tridsaťtrihodinového transatlantického letu roku 1927 ho v kabíne lietadla sprevádzalo mnoho nejasných, akoby zahmlených postáv. Keď sa jeho únava stupňovala, tieto zjavenia sa s ním rozprávali o navigácii a pomáhali mu udržať plnú pozornosť, nevyhnutnú na riadenie lietadla.
Aj profesionálna pilotka Edith Foltzová-Stearnsová, ktorá sa v tridsiatych rokoch zúčastnila na leteckých pretekoch po celých Spojených štátoch, často pociťovala neviditeľnú prítomnosť iných bytostí. Raz pri pretekoch stratila orientáciu, dochádzalo jej palivo a už-už uvažovala o núdzovom pristátí. Zrazu k nej prehovoril dievčenský hlas: "Nie, Edith, nerob to!" Letela ďalej a o niekoľko minút sa priblížila k letisku. Hlas patril jej spolužiačke, ktorá pred mnohými rokmi zahynula pri leteckom nešťastí.
Cez II. Svetovú vojnu, keď Edith pracovala pre britskú vládu, prelietala raz v hmle nad hornatým anglickým vnútrozemím a zrazu počula mužský hlas, ako na ňu kričí: "Edith, pozor!" Bol to jej nebohý otec. Rýchlo vyletela prudko nahor - a tesne sa vyhla nárazu do vrcholca kopca. O chvíľu sa potom cez mraky predral lúč svetla a osvietil jej smer, ktorým sa dostala na leteckú základňu a tam mohla bezpečne pristáť.
Väčšina profesionálnych pilotov, nech sú akokoľvek zdatní, prežije počas svojej kariéry skôr alebo neskôr nejakú nehodu, ale Edith sa to nikdy neprihodilo. Bola presvedčená, že predovšetkým preto, lebo nikdy nelietala sama.