Láska si nájde svoju cestu 2

5. února 2008 v 18:53 | baška |  Moja tvorba-príbehy
e ti niečo?" znepokojene sa spýtala kamarátka a odtiahla si ju k rohu."Nie prečo," zaklamala , "som úplne v poriadku," a naďalej sa vyhýbala zvedavému pohľadu svojej kamarátky."Si si tým istá?" s vyvalenými očami sa dožadovala pravdy, "videla som ťa, ako sa na sebe usmievate a môžem ti povedať, že to neboli len tak obyčajné úsmevy, tak mi tu neklam, že je všetko v poriadku." Barbora zdvihla zrak ku kamarátke a svojimi modrými očami ju pozorovala. Dlho nič nevravela, ale nakoniec sa odmlčala, lebo vedela, že svojej najlepšej kamarátke nedokázala klamať. A aj keby zaklamala, hneď ju odhalila."Ach Zuzka, ani sama neviem," poznamenala a rýchlo dodala , "nechápem tomu ani ja a nechcem to ani riešiť, proste sa nič nestalo." Pochybovačne Zuzka prikývla."Ako myslíš moja." Objala ju na znak veľkého kamarátstva a hlavne pochopenia. Pridali sa k chalanom, rozprávali a smiali na maličkostiach. Všetko bolo v poriadku, myšlienky sa usporiadávali a tak sa pokojne mohli zabávať. Dievčatá si vymieňali pohľady a nenápadne sa tešili z toho, že chalani pozabudli na to, že ich majú zguľovať. Zuzka sem tam pozorovala konanie svojej priateľky, lebo jej to bolo divné. Jej bystrému oku neuniklo, že sa snaží čo najviac vzdialovať od záhadného Peťa a až neprirodzene sa túlila k svojmu priateľovi. Bolo to zábavné predstavenie, ktoré spozorovala našťastie len ona, ale veľmi dobre si uvedomovala vážnosť situácie. Rozhodla sa všetko nechať na náhodu. Pomyslela si, že pár zvedavých pohľadu záhadného mládenca na kamarátku neuškodí. Aspoň zatiaľ. Minúty plynuli a už sa aj stmievalo. Osoby sa pomaly rozchádzali a tak znova ostali traja. Párik odprevadil Zuzku a potom sa samy prechádzali v nočnej nádhere. Našli si opustenú lavičku a tam si sadli. Barbora už zabudla na chlapca svojho záchrancu, lebo pred sebou mala tvár milovanej osoby, ktorú tak rada pozorovala. Padlo pár slov, pár bozkov a večer ubehol ako voda. Neskôr v teple domova sa Barbora usadila za svoj stôl, vytiahla malý zošitok a začala vpisovať všetky podrobnosti dnešného dňa. Ani najmenšiu myšlienku nenechala v denníku nezapísanú. Dni leteli ako voda. Po dňoch prešli týždne a po týždni prešiel mesiac. Mesiac, ktorý Barbore pripomínal peklo, ale zároveň nebo. Sama nevedela, aký vlastne je a že nikdy nedostane odpovede na svoje otázky. Vedela len, že zase zvoní budík, pre nástup do školy. Vstala a pomaly sa pripravovala na ďalší nudný deň bez svojej lásky. Nevedela si to vysvetliť, ale častejšie si jej priateľ Peťo vyžadoval pauzičky. Áno paužičky, boože ako nenávidela to slovo a predsa sa tak často objavovalo. Nič s tým nezmôže, len súhlasiť a dúfať, že všetko bude zase v poriadku. Chodili spolu skoro 4 mesiace čo je slušné, keďže ani jeden nemal dlhší vzťah. Mali sa radi, nehádali sa, tak prečo paužičky? Ako len rozmýšľala, tak na nič neprišla. Pomaly sa pripravovala do školy a myslela na svoju lásku a veľa nezodpovedaných otázok.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama