Únor 2008

Láska si nájde svoju cestu 18

27. února 2008 v 23:18 | baška |  Moja tvorba-príbehy
eter sa ešte viac usmial a potešil sa. "Chcel by som sa ťa na niečo spýtať."
"Áno? No von s tým," nedočkavo naňho zízala. Znovu sa usmial a v hlave premýšľal, ako sa jej to spýtať. Akou formou, vetou.
"Chcem,........bol by som rád, keby si cez víkend som nou šla na kamarátovu oslavu narodenín," konečne zo seba vysypal. Uprene sa jej zadíval do očí a veril, či skôr dúfal, aby odpoveď znela kladne.
"Oslavu? Veď ho ani nepoznám. A čo Milka? Ide tiež?" vyzvedala.
"No ešte som sa jej nepýtal, ale samozrejme sa jej spýtam," odpovedal a začal tušiť problémy. Radosť sa mu pomaly vytrácala.
"Tak načo tam potom pôjdem aj ja? Budem ako piate koleso," namietla a vystrúhala grimasu.
"Nie nebudeš, proste ťa tam chcem." Už stratil všetky šance a začal sa modliť v zázrak. Nevedel ako ju presvedčiť, čo povedať, aby uverila a šla. Tak len tam stál pri nej, oči upieral k zemi a čakal aké ďalšie otázky mu položí.
"Ale prečo ma tam chceš, Milka ti bude robiť spoločnosť," naďalej vyzvedala. Chcela počuť, že radšej ju chce než Milku, ale keďže s ňou chodí, musí aj ju pozvať.
"Lebo si zábavná, vtipná a každého rozveselíš. Bude tam s tebou sranda, nebude aspoň nuda" nakoniec sa dočkala odpovede, ale úplne inej. Vystrúhala znovu grimasu a až ju striaslo. Od prekvapenia aj zlosti.
"Takže takto to je!" začala pomaly, ale dosť hlasno, "pozveš ma na party, aby som sa postarala o zábavu? Ako nejaký klaun, šašo? Hlavne, že ty sa budeš baviť s frajerkou na môj účet! Dík, ale o takúto party nemám záujem, aby som robila debila zo seba pre druhých! To som od teba nečakala," otočila sa mu chrbtom a ráznym krokom pokračovala domov. Peter sa pozeral s otvorenými ústami za vzďaľujúcou Barborou. Ohromene nebol schopný ani na ňu zakričať, ba či sa za ňou ani rozbehnúť. "Čo som zase zle povedal?" vravel si a stále nechápal jej zlosť. "Ja tie ženy nikdy nepochopím!" Barboru už nevidel a tak sa konečne pobral preč a vyhľadať Milku. Nemal už v pláne oboznámiť ju s party, keďže nepresvedčil Barboru. Bolo to už zbytočné. Napriek tomu to nemohol nechať tak. Nechcel sa Barborou hádať a byť na vojnovej sekere. Vytiahol mobil a prezvonil jej. Nič, žiadna odozva. Skúsil to znova. Ani tentoraz neodzvonila. Neváhal a začal písať správu - "Ahoj Baška, prepáč ak som sa ťa nejako dotkol. Nechcel som a budem rád ak odpíšeš. Tvoj braček :)" dopísal a na záver zasrandoval. Odoslal práve vo chvíli, keď zbadal Zuzku s Milkou. Sedeli vonku na lavičke a ako inač rozprávali sa. Ako dobehol k nim, stíchli. Takže hneď vedel, že reč bola o ňom. Pozdravil ich a začali novú debatu.
Pol hodinka ubehla, keď Petrovi zazvonil telefón. Prišla správa a tak ho rýchlo vyťahoval z vrecka. Zatajil dych a otváral správu. Bola od Barbory, no jej obsah ho vôbec nepotešila. "Kašli na to! No nechcem, aby si mi už písal. Načo byť v kontakte, keď nemôžme byť ani spolu. Tak zbohom!" Zosmutnel a pošúchal si tvár rukami. Nevedel či má zakričať, či si udrieť do steny alebo hneď teraz sa rozbehnúť k nej domov a nakričať na jej rodičov, ktorý toto všetko spôsobili. Pozrel na dve baby vedľa neho. Stále sa rozprávali, ale Zuzka naňho uprene pozerala. "Bože, tá každého prekukne!" prevrátil očami a už vedel, že bude musieť absolvovať s ňou rozhovor. Vedel, že nakoniec to z neho vytiahne. V tom bola majsterka. Niekedy si pomyslel či nie je jasnovidka. A ako vravel sa aj stalo po dvoch hodinách. Milku šli odprevadiť na autobus, neprítomne sa s ňou rozlúčil malou pusou na líce. Cestou naspäť už čakal príval otázok.
"No začni a ušetri obom čas," nadhodila Zuzka a slabo sa pousmiala.
"Dobre, aj tak to zo mňa vytiahneš. Pohádal som sa s Baškou, ale nechtiac. Nepochopila ma alebo som zle povedal vetu."
"A o čom ste sa bavili?" snažila sa tomu porozumieť a tak musí vedieť viac.
"Pozval som ju na kamarátovu oslavu," nevinne odpovedal.
"ale veď Milku si nikde nepozíval......aha......Barbora nesúhlasila a preto si to ani Milke nepovedal," rozmýšľala a postupne tomu prichádzala na kĺb.
"Bože ty si dobrá, ako si na to prišla," s úžasom na ňu hľadel.
"Peťo, nie som blbá....veď to na vás vidieť ako keď svieti svetlo v tme. No väčší problém je tu Milka. Ako jej to chceš povedať?" chcela odpoveď, ale tá neprichádzala, "aha takže nevieš, tak teda prejdime k Baške. Je jasné, že sa máte radi, tak choď za ňou, nie nemôžeš....tak jej napíš....," nedokončila lebo jej skočil do reči.
"Už sa stalo," dal jej prečítať správy a čakal na ďalšie rady.
"No to mení vec, tá je teraz dobre naštvaná a smutná, možno aj zlomená," uvažovala nahlas.
"Zlomená?" nechápal Peter.
"Ti trdlo, láskou," a začala sa smiať.
"Si si tým istá, že ma ľúbi? To by mi potom povedala," tiež uvažoval, ale stále nemohol uveriť.
"Veď ani ty si jej to nepovedal, tak jej to nemôžeš zazlievať,"
"A to zase odkiaľ vieš?" ohromene na ňu zízal, "veď vravím, že si jasnovidka," pokrútil hlavou, ako keby vyriešil hlavolam.
"Nie len mám tie oči. No môžem ti poradiť, ale musíš mi niečo sľúbiť," zastavila ho a pozrela mu do očí. Videla v nich odhodlanie a nádej. Spraví dobre keď mu poradí, tak snáď to nepokazí.
"Kým si udobríš Barboru a začneš si s ňou niečo, tak dovtedy dáš Milke najavo, že ju nemáš rád a sa postaráš o rozchod. Ale moc ju nezraň. Je dosť citlivá a môže to dopadnúť katastrofálne," dopovedala a Peter prikývol. Zavolala ho do vchodu kde bývala a povedala nech počká na chodbe. O minútku sa vrátila späť a v ruke držala zápisník.
"Toto bude kľuč k nej, len ti sám už musíš to všetko sformovať, potom mi to dones a ja jej to predám." Podala mu bloček a dúfala v zázrak.
"A čo mám s tým robiť? Napíšem jej tam, ale vráti mi to alebo neodpíše." Pochybovačne ukázal na bloček.
"Mýliš sa, Baška rada píše a je aj veľmi zvedavá, takže si to určite prečíta a neodolá odpísať, aj keď ťa stále nebude chcieť vidieť. Za to sa ti zaručujem," usmiala sa a zavrela mu dvere pred nosom. Nemal na výber a mal aspoň nejakú šancu. Doma otvoril malý bloček, zobral pero a začal premýšľať.

Láska si nájde svoju cestu 17

27. února 2008 v 23:12 | baška |  Moja tvorba-príbehy
takto to pokračovalo nasledujúce dni. Peter si všímal len Barboru a Milka sa stala zabudnutou. Aj keď boli spolu a držiaval ju za ruku, rozhovor viedol vždy len s Barborou. Rozosmieval ju, čo ho hrialo pri srdci, keď sa díval na jej usmiatu tvár a započúval sa do jej nádherného smiechu. Pripadal si ako v nebi, len jeden háčik to malo, bola zase zakázaným ovocím. Ako keby sa história opakovala, zaspomínal si, keď ju vydával v meste a hanbil sa ju osloviť, nie to niekde pozvať. A keď ju nakoniec po čase získal, znova ju stratil. Pripadal si, že osud k nemu už nemôže byť krutejší. Ale prečo by sa mal vzdať šťastia, keď ho už raz okúsil? Prečo? "Nie, nedopustím to!" rozhodne si sľúbil.
"Paťo, veď mi poraď," prosil ho Peter, keď ho neskôr navštívil. Ten sa len smial ale snažil sa kamarátovi pomôcť.
"Bože a čo? Neviem ani aká je, tak ti nemôžem poradiť," nešťastne predstieral, lebo bol na Petra hrozný pohľad. Nespomínal si kedy ho naposledy takého zúfalého videl. Vlastne len raz a to sa týkalo tej istej osoby. "Zvláštne," povedal si a ďalej premýšľal, "niečo na tej Barbore bude, mal by som ju už spoznať, aby som vedel, čím tomu Petrovi pomútila hlavu," dokončil úvahu úškrnom. No jedna vec ho predsa len napadla, "počuj a čo keby si ju zobral na moju oslavu narodenín?" Peter prevrátil očami ako keby vyslovil niečo hlúpe.
"A čo poviem Milke? Počuj Milka viem, že si moja holka, ale na kamošovu oslavu zoberiem Barboru. Hm...mi vytrhá všetky vlasy," smutne znova prevrátil očami.
"Nie, nie...zober ich obidve! Tam budeš mať príležitosť povedať jej čo cítiš, zatiaľ čo mi Milku zabavíme," víťazne sa usmial.
"To by aj šlo, ale stále tam je Milka, nemôžem ju tam potom nechať na ocot."
"Neboj nejaký gentleman sa tam o ňu už postará a zabaví," škeril sa Paťo.
"Tebe šibe."
"Veď za skúšku nič nedáš."
"Presne," skríkol naraz Peter, "to je ono, že mi to nenapadlo skôr. To sú slová, ktoré som povedal Barbore, aby mi dala šancu. A sama mi prezradila, že keby som to nevyslovil, dala by mi košom!" s úžasom si mrmlal.
"Ona ti chcela dať košom?" prekvapene ho pozoroval, ako sa prechádza po celej obývačke a niečo si pre seba hovorí. "Tak to dievča chcem naozaj spoznať, lebo je asi jediná, ktorá ti chcela dať košom" a ďalej sa smial.
"Prestaň, až také vtipné to nie je, ani keď mi to povedala," napomenul Paťa. Ten zdvihol ruky na znak mieru a odišiel do kuchyne prichystať si niečo pod zub.
Cestou domov si celý plán dookola opakoval. Ak mu vyjde, bude najšťastnejším chalanom pod slnkom. No bolo riziko, že Milka odmietne ísť a vtedy nastane veľký problém. Pevne dúfal, že sa to vydarí a zo všetkým skoncuje. Už žiadne klamstvá. Spokojne sa usmial a cestu vnímal o to príjemnejšie. Aj ľudia sa mu zdali milší. "Láska robí divy," pomyslel si a v tom sa zarazil.
"Láska?" znova si zopakoval, "naozaj som to povedal? Áno láska! Že som si to ja debil skôr neuvedomil! Aspoň už viem, aké to je ľúbiť, aj keď dá sa povedať, že tajne a zakázane." Svojho plánu sa však nevzdával a novým zistením nabral viac odvahy. Zaparkoval pred hotelom, obzrel sa či nikto známy neprechádza okolo a nenápadne vystúpil. Zmieril domov kde by ho už mal čakať voňajúci obed a potom sa vrhne do problému. Ako hádal, tak sa aj stalo. Obed ho už čakal na stole.
"Kde si bol?" prerušila ticho Petrova mama a pomaly sa otočila k synovi. Ten sa na ňu nevinne pozrel a povedal.
"No predsa vonku, kde inde?"
"Ale kde vonku. Ani ťa doma nevidno, furt sa niekde flákaš a prídeš si len na hotové jedlo a znova zdúchneš," prešla do útoku a čakala ako bude jej syn reagovať. Ten sa tento krát na ňu ani nepozrel, len sa robil, že skúma jedlo na tanieri. Po dlhšom tichu predsa len odpovedal.
"Mama, veď každý chodí vonku, všetci kamaráti, čo iné sa dá robiť?" nadvihol obočie ako keby túto tému bral za uzavretú. No jeho mama sa nedala a naďalej sa vypytovala.
"A čo takto učenie? Ešte som ťa nevidela s knihou v ruke!" zdôraznila a už pomaly kričala.
"Sakra, už som ty stokrát......," nedokončil vetu.
"Nenadávaj mi tu!" osopila sa naňho. Peter sa pomaly nadýchol a skúsil to odznova a veľmi pomalým tempom.
"Stokrát som si povedal, že mne učivo stačí prečítať a viem to, takže už v škole si to čítam, aby som nemusel doma," a znova sa poriadne nadýchol.
"Héj? To hovor debilovi a nie mne. Lebo tá žiacka knižka svedčí o inom. Ráč si to napraviť inak dostaneš zaracha." Ukončila debatu a vyšla z kuchyne. Peter sa pre istotu ešte raz nadýchol a snažil sa vychutnať posledné zvyšok obeda.
Vonku zatiaľ svietilo slnko a svojimi lúčmi hrialo okolie. Každý mu nastavoval tvár a príjemne sa zohrieval. Barbora urobila to isté a nechala sa tým teplom unášať. Rozmýšľala. Plánovala si plán a všetky možné riešenia na znovu získanie a upútanie Petra. Nápady jej vírili hlavou, až si nevedela z nich vybrať. A to teda boli z čoho, od flirtovania až po vymódnenia, či sa naňho vrhnúť a vtisnúť bozk. No nakoniec usúdila, že úprimnosťou a prirodzenosťou zájde ďalej. Veď práve týmto ho upútala prvýkrát. Tak snáď to vyjde aj teraz. Ukončila svoje myšlienky a naďalej sa oddávala teplu. V pozadí bolo počuť štebot vtáčikov a občas nejaký pes zabrechal. Všetko to vytváralo okúzľujúcu pieseň, ktorá ju naozaj ukludňovala. Vždy mala rada prírodu, hory a ten čistý vzduch, a až si spomenula na prázdniny u starkej v Nízkych Tatrách. "Okúzľujúca príroda," vravela si pre seba. Už keď si myslela, že ju to čaro až uspí, prebudil ju krik. Lenivo otvorila oči a nakukla poza chrbát. Už podľa kriku spoznala, že je to Zuzka a zase sa háda s priateľom. Na chvíľu jej napadlo, či je aj Peťo takýto hašterivý, keďže majú rovnakú krv a sú bratmi. Pomodlila sa nech to tak nie je a vyštartovala k hádajúcej dvojici.
Keď prišli na ich obvyklé miesto - zástavku, tak sa dala bokom, aby im nezavadzala, ale asi dneska spravila chybu, keď sa pozrela na kamarátku. Tá sa celá červená vrhla na Miša a začala ho hlava nehlava biť. Barbore preblesklo hlavou, že nechcela byť v Mišovej koži, lebo Zuzka ma riadnu silu. Preto sa viac poponáhľala, než príde k nejakému úrazu.
Mišo sa postavil a snažil sa zachytiť Zuzkine ruky, ktoré ho už niekoľko krát buchli. Bohužiaľ, nedarilo sa mu to. Keď Barbora došla až k ním, všimla si slzy na Zuzkinej tvári. Teraz nevedela, či ich má oddeliť, alebo je nechať, nech ho dobije, za niečo, čo ju donútilo k slzám. Predsa len sa pohla v pred a začala ich dávať od seba. Podarilo sa jej, ale jednu bombu do pleca vychytala aj ona. Zjojkla, ale nevzdávala sa. Mišovi zakázala priblížiť sa a Zuzku ťahala čo najďalej.
"Ti sviňa, prac sa mi z očí," stihla Zuzka zakričať na Miša a už sa otáčala, že dokončí svoje dielo. Barbora mala čo robiť, aby jej v tom zabránila a sama horela túžbou dozvedieť sa, prečo sa tak Zuzka správa. Za stromom ju otočila a oprela oň.
"No tak moja, teraz sa ukludni, prestaň plakať a vysvetli mi prečo také divadlo," spýtala sa a začala jej utierať slzy. Zuzka sa na nič nezmohla, tak jej slzy naďalej tiekli.
"Pozri sa na mňa," naliehala Barbora a snažila sa jej zdvihnúť hlavu, "pozri sa mňa," zopakovala dôraznejšie a zabralo. Súcitne jej pozrela do tváre, nadvihla obočie a v tichosti čakala.
"Ten debil ma....," snažila sa vyriecť.
"Áno? Čo s tým debilom?" vyzvedala od nej. Vtedy sa Zuzka dlhšie nadýchla, pozrela Barbore priamo do očí a jednou vetou jej všetko vysvetlila.
"Tá sviňa ma podviedol a to s Luciou!" vyriekla a videla zdesenie a zároveň prekvapenie v Barborine tvári.
"Čo?...........s Luciou?" reagovala priškrteným hlasom a razom sa postavila, "kde je tá sviňa, ja si to sním hneď vyriadim, neboj Zuzka, ten bude ľutovať, to uvidíš," dokončila vetu cez takmer zovreté pery a pohľadom hľadala známu osobu, ktorú chcela minimálne nakopať do zadku. Nemohla tomu uveriť, "ako to mohla Lucia spraviť? Svojej kamarátke? Preboha a to sa Mišovi páčila?" znova mala plnú hlavu myšlienok, s ktorými sa znepokojovala.
"Barbora prestaň, nemá to cenu, za to nám nestojí!" kričala Zuzka na Barboru a pre zmenu ona začala ju prehovárať.
"Ale......ale, pred chvíľou si ho skoro ubila k smrti a mne vravíš.....," nedokončila.
"Vravím ti, nestojí za to."
"Dobre, ale len preto, že to chceš ty," znovu si sadli za strom a Zuzka jej vyrozprávala podrobnosti ich rozhovoru. O hodinku neskôr už dokázala Zuzka potlačiť slzy a zachcelo sa jej domova. Poprosila Barboru nech ju odprevadí. Po ceste našťastie Miša nestretli, inak by čelil dvom rozzúreným babám. Pri vchode paneláku sa rozlúčili a Barbora sa vracala naspäť. Pomalým krokom si krátila cestu domov a oči upierala do zeme. Vždy to tak robila, keď nad niečím premýšľala. A teraz bolo aj o čom. O Petrovi, Zuzke, rodičoch a o všetkom dohromady. Chýbalo jej pár metrov, keď započula svoje meno. Nemala na nikoho náladu, tak sa tvárila, že nepočuje. No svoje meno započula znova a vedela, že práve ju si niekto žiada. Neochotne zdvihla zrak a nenápadne skúmala človeka, ktorý tak kričal. Zbadala čo chcela a hneď jej bolo veselšie. "Aspoň jedno prijemné stretnutie dneska, ďakujem," vravela si a čakala kým k nej dobehne Peťo.
"Ahoj, dlho sme sa nevideli, ako sa ti darí?" hneď na úvod jej vyčaril krásny úsmev a tak jej nálada rástla.
"Hm, nijak zvlášť dobre, ale po tom tvojom úsmeve hneď krajšie," vysypala zo seba a trocha sa začervenala. "Bože ja hus, to čo som povedala, teraz si pomyslí, že ho balím! Takto som to nechcela, no čo už.. Uvidím ako to zoberie,"

Láska si nájde svoju cestu 16

27. února 2008 v 23:08 | baška |  Moja tvorba-príbehy
áááá, nechaj ma, nieeee prestaňňňň..," zadúšajúc sa od smiechu prosíkala Barbora.
"Ako? Nepočujem, nemám prestať?" naďalej ju škodoradostne šteklil Peter.
"Nie, prestaň, lebo si aj dušu vypľujem," prosíkala a snažila sa mu ujsť. Ten jej to nedovolil, ale prestal ju štekliť. Zahľadeli sa na seba a usmiali. Prvá sa otočila Barbora. Vedela, že toto by nemali robiť, takto sa baviť, intímne, s tajomnými úsmevmi...
Od ich rozchodu ubehli 8 dni, ktoré ubiehali ako minúty. Stále sa nevedela zmieriť s tým, že ho stratila, ale zato bola vďačná za každú voľnú chvíľu ich "kamarátstva". Barborina kamarátka Zuzka ochorela a tak ju chodili k nej navštevovať. Do tretej poobede bola vždy sama doma a tak sa mohli blázniť a kecať. Vtedy ako prvá prišla Barbora.
"Tak ako moja," položila jej v kuchyni otázku Zuzka. Nemusela ani vravieť o konkrétnej veci, hneď vedeli o čom je reč.
"Joj Zuzi, veď ma dobre poznáš. Takže musíš vedieť, že ma to bolí. Neviem ani ako, ale za ten krátky čas sa mi dosť hlboko vryl do srdca," zamyslene sa dívala na stenu.
"Takže ho miluješ?" skúsila sa spýtať aj keď riskovala jej hnev.
"Láska?" pochybovačne na ňu kukla, "nemyslím, že je to láska, skôr ešte len zaľúbenosť," rozhodne dodala. No Zuzka vedela svoje, stačil jej pohľad na svoju naj kamošku, ktorá sa potajomky pozerá na Petra a bolo jej to hneď jasné. Keď si spomenula, že takto sa nikdy nedívala na jej bratranca, čiže bývalého, bolo jej jasné, že medzi nimi nie je už len tá zaľúbenosť. Ale nechápala, prečo Peter stále chodí s Milkou, aj keď hádže pohľady na Barboru. "Samozrejme si myslí, že ho nik nevidí. Ale mne nič neunikne, hlavne, čo sa týka týchto dvoch," vravela si Zuzka pre seba.
"Nad čím rozmýšľaš?" skúmala ju Barbora, "bola si nejaká zamyslená a divne si sa uškŕňala!"
"Hej?" robila sa sprostou, "to nič často sa mi to stáva, to vieš furt nad Mišom rozmýšľam," zaklamala a začala sa smiať. No Barbora si myslela svoje, tiež ju vedela prekuknúť, veď sa 15 rokov poznali.
"Ozaj a s Mišom ti to ide ako? Ste spolu šťastný?" nadhodila tému Barbora.
"Jasné, je to super, som fakt šťastná, je úžasný a ...," zarazila sa a kukla poza chrbát na Barboru, "sorry, nechcela som .." ospravedlnila sa, že sa nechala uniesť...
"Nie to je dobré, aspoň vidím, že aspoň ty si šťastná..." pokúsila sa o úsmev.
O hodinu neskôr prišiel zo školy Peter. Hneď mal k Zuzke namierené ani domov nešiel. Končil sa školský rok, tak nemali sa nič učiť. Bola to už rutina. Hneď po škole na potulky. Buď šiel za babami a venoval sa im alebo rýchlo nasadol do auta a utekal za Patom, ktorý poslednú dobu zúril, keďže Peter čoraz nemej času s ním trávil. Ani netušil, kde sa toľko Peter zdržiava, vedel len to, že posledné dni je čoraz viac smutnejší a nevie nabrať odvahu opýtať sa ho na dôvod smútku. Tušil, že v tom môže byť zase len baba, možno aj tá, čo po nej stále kukal v meste. Vedel, že ju dostal, že spolu chodia, tak nechápal v čom môže byť problém.
"Čauko, tak už si tu? A kde je Milka? Nečakala ťa?" otvorila dvere Zuzka a privítala Petra.
"Čau. Milka? A čo ja viem kde je? Ale určite dôjde, to mi vravela," odpovedal jej. Vošiel dnu a hneď si to namieril do kuchyne. Tušil, že tam bude už Barbora.
"Ahoj, ako sa más?" nevinne si prisadol. Barbora otočila k nemu hlavu a s falošným úsmevom povedala, "super."
"Tak to som rad."
"A kdeže si zabudol Milku?" podpichla ho. Nemohla si to odpustiť a už len čakala na reakciu.
"Bože, čo máte s ňou? Neviem kde je," už nahnevane odpovedal.
"No asi preto, lebo spolu chodíte! Ste pár! Ruka v ruke...atď.!" zdôraznila a pokračovala v podpichovaní. Ten sa na ňu pozrel, ale nečakala to, čo videla. Mal smutný výraz a stisnuté pery. "Bože, on je fakt smutný, žeby toho ľutoval?" preblesklo jej hlavou. Nevedomky sa usmiala a to Petra ešte viac zmiatlo. "Vari fakt nevidí, že len ju mám rád? Že len preto som súhlasil s rozchodom, lebo si to priala a aby nemala doma problémy? A, že Milka je len zásterka? Že si len ju všímam a nie Milku?" neveril Peter. Neodpovedal na to a šiel do obývačky za Zuzkou. Barbora ho nasledovala. Vedela, že sa niečo zmenilo, že povedala toho priveľa. No nemohla prehliadnuť fakt, ako jej ublížil. Ako rýchlo si náhradu našiel. Sadli si a začali sa zo Zuzkou rozprávať ako keby sa v kuchyni nič nedialo. Po dvoch hodinách nálada stúpla a už sa smiali na zážitkoch, " Pamätáte sa na deň, keď sme boli na prechádzke a z poza kríku vyskočilo to psisko?" rozprávala Zuzka a už jej kútikmi úst hýbalo do smiechu, " a na Miša ako odskočil a rovno do kanála? Ako tam trčal?" už nevydržala a začali sa všetci smiať.
"A ty Zuzu? Veď si sa z kopca zgúľala, keby tam nebol ten krík, tak ťa môžeme vyhlásiť za nezvestnú," tiež sa smiala, " a ty Peter si utekal ako o dušu, mohol by si sa prihlásiť na atletiku," a ešte viacej sa smiali. Nato sa Peter po nej vrhol a začal ju štekliť....
Akurát niekto zaklopal a tak šla Zuzka otvoriť. Stála tam Milka. Mala otvorené ústa, lebo jej pohľad spočíval na dvoch osobách, ktoré sa plné smiechu šteklili, vzápätí prestali a dívali sa do očí. Trvalo to asi minúty, kým sa všetci prebrali z reality. Barbora sa odvrátila a v tom zbadala Milku, odsadla si čo najďalej od Petra a kukala telku. Peter ani nevenoval pohľad Milke a prisadol si na gauč. Milka spravila to isté spolu zo Zuzkou. Ticho tam sedeli a kukali na reklamu. Vtom Peter vyhlásil, že je unavený a tak si hlavu položil na Barborine nohy. Ani Barbora ani Milka nevedela ako reagovať a tak šťastná Barbora položila ruku na jeho hlavu a neprítomné ňou prehrabávala jeho vlasy. Milka sa robila, že jej to nevadí, aj keď z tej ruky nevedela odtrhnúť oči.

Nemecká biela pani

27. února 2008 v 22:56 | baška |  Záhady, duchovia
Weisse Frau čiže Biela pani bola duchom, ktorý sa veľmi dlho objavoval na nemeckých kráľovských hradoch a zámkoch v Karlsruhe, Berlíne, Bayreuthe, Darmstadte a v českom Jindřichovom Hradci. Bývala oblečená v blielych šatách a nikdy nikomu neublížila, len pri stretnutí s človekom kývla hlavou na pozdrav. V pruskej kráľovskej rodine Hohenzollernovcov sa však predsa tradovalo, že ju vídali v podvečer katastrof a úmrtí rodinných príslušníkov.
V decembri 1628 sa Bliela pani objavila v kráľovskom paláci v Berlíne a povedala: "Ponáhľajte sa súdiť živých a mŕtvych! Čakám na váš súd." Istá legenda ju stotožňuje s duchom Berthy alebo Perchty z Rožmberka, ktorá žila v 15. storočí v Jindřichovom Hradci. Navštevovala vraj izby kráľovských potomkov, a keď v noci pestúnky spali, hojdala deti. Keď na to raz zdesená varovkyňa prišla, Biela pani odpovedala: "Na rozdiel od vás nie osm v tunajších múroch cudzia. Patrím do rodiny a toto dieťa je dieťaťom mojich detí." Hohenzollernovci Bielu paniu považovali za grófku Agnes z Orlamunde, ktorá otrávila svoje deti a az trest ju zaživa zamurovali. Podľa niektorých záznamov sa obliekala len do čiernej a bielej, farieb Pruska. Prvá zmienka o jej zjavení v bayreuthskom paláci pochádza z roku 1486. naposledy ju vraj videli roku 1879.
Viera v Bielu paniu urýchlila roku 1713 smrť prvého pruského kráľa Fridricha I. jeho druhá manželka, ktorá trpela ľahšou duševnou poruchou, sa zvyčajne obliekala do bieleho mušelínu. Raz popoludní unikla svojim ošetrovateľom, prešla cez sklené dvere a vybrala sa do Fridrichovej komnaty. Kráľ sa prebral z popoludňašieho spánku a zjavenie v bielom mu nahnalo taký strach, že ochorel. Čoskoro potom v presvedčení, že ho Biela pani odsúdila na záhubu, zomrel.

Stonajúce lepky

24. února 2008 v 14:14 | baška |  Záhady, duchovia
Okolo roku 1600 postihlo tri sestry Griffithové z Burton Agnes Hall v anglickom Humberside veľké nešťastie - najmladšiu z nich, Anne, ťažko zranil lupič. Tá si na smrteľnej posteli od sestier vyžiadala sľub, že jej odtrhnú hlavu a postavia ju doma v izbe na stôl. Sestry súhlasili, po smrti ju však pochovali a jej posledné želanie nesplnili. Krátko nato sa po dome začalo rozliehať čudesné stonanie, ktoré vyhnalo služobníctvo. Až keď dali sestry Annino telo vybrať z hrobu a jej lebka sa vrátila do domu, hrozivé zvuky prestali.
O nejaký čas istá slúžka lebku vyhodila na voz. Kone sa ihneď začali vzpínať a dom sa otriasal v základoch - až kým sa lebka nevrátila na pôvodné miesto. Aj ďalšie pokusy zbaviť sa jej sa skončili podobne hrozivo. Nakoniec ju zamurovali do steny, kde odpočíva dodnes.
Burton Agnes Hall
Úcta k lebkám, pokladaným za sídlo duše, je tradícia prameniaca z čias Keltov, ktorí hlavy porazených nepriateľov vždy stínali a starostlivo uchovávali. Kuriozity ako stonajúce lebky neskôr v Anglicku považovali za rodové talizmany. Ak ich niekto vyniesol z domu, údajne spôsobovali podobné nevysvetliteľné javy ako takzvaní poltergeisti, teda hrmotiaci duchovia.
Pred smrťou v roku 1670 vyslovil Theophilus Broome z Chilton Cantelo v kniežatstve Somerset želanie, aby jeho hlava zostala na gazdovstve. John Collinson vo svojich Dejinách a starožitnostiach somersetských (1791) hovorí o tom, že noví obyvatelia domu sa neskôr mnoho ráz pokúšali lebku pochovať, vždy im v tom však zabránili "hrôzostrašné zvuky, vypovedajúce o smútku a nespokojnosti".
Stonajúca lebka z Wardley Hall nedaleko Manchestru patrila údajne Rogerovi Downesovi, tulákovi zo 17. storočí, ktorého smrteľne poranil na hlave strážnik počas zrážky na Londýnskom moste. Hlavu potom doručili jeho sestre do Wardley. Traduje sa, že vybratie lebky z výklenku v stene vyvolá búrku.
Wardley Hall
Stonajúca lebka z dorsetského Bettiscombe Manoru vraj zasa patrila sluhovi rodiny Pinneyovcoc, ktorý pochádzal odkiaľsi z Malých Antíl. Podľa legendy ten, kto lebku odstráni, do roka umrie, a dom sa bude striasať v základoch. Jeden z nových obyvateľov miestneho gazdovstva lebku raz hodil do rybníka, vzápätí ho však videli, ako ju loví hrabľami, pretože ho začali prenasledovať hrôzostrašné zvuky.
Bettiscomb Manor
Napriek všetkým pestro vykresleným príbehom však lebka vo Wardley Hall pravdepodobne nepatrila Rogerovi Downesovi, ktorý zomrel roku 1676, ale najskôr benediktínskemu misionárovi otcovi Ambrosovi Barlowovi, ktorého roku 1641 popravili v Manchestri.

Láska si nájde svoju cestu 15

15. února 2008 v 21:11 | baška |  Moja tvorba-príbehy
ála sa Petrovej reakcie. Čo ak sa jej do očí vysmeje, či naštve? Ako to len vyriešia? Myšlienok mala plnú hlavu. Potichu sa navečerala a odišla von. Pred vchodom zastala a gestom si Petra privolala. Nechcela dopriať matke pohľad na nich, ako mu to povie. Znova sa dali do kroku."Deje sa niečo? Zdáš sa mi čudná, smutná!" lepšie sa na ňu pozrel, "ty si plakala?""Áno, musím ti niečo povedať. Moja matka vie o nás a nechce, aby sme sa stretávali, či spolu chodili.""To nemyslíš vážne!" prekvapený zostal stáť."Bohužiaľ, je to tak. Čo budeme robiť?" a hodila sa mu okolo krku."No, ak si myslíš, že sa zľaknem tvojej mami, tak sa mýliš! Neopustím ťa! Rozumieš? Budeme sa musieť pred nimi skrývať, ale neopustím ťa!" silno ju objal.Neprešiel ani týždeň spoločného chodenia, nastali prvé nezhody. Tajenie niečo takého je veľmi zložitého a na verejnosti sa pretvarovať, že nepozná osobu, ktorá kráča vedľa neho je veľmi deprimujúca."Mňa to už nebaví," sťažovala sa Barbora."Myslí si, že mňa áno? Tváriť sa ako tvoj kamoš a čumeť na teba, ako na zakázané ovocie? Takto to nemôže pokračovať, nemôžem sa na teba dívať a pritom vedieť, že sa ťa nemôžem dotknúť pokiaľ sa niekde na pár minút neskryjeme," utrápene povedal. Barbora mu sedela na nohách u neho doma a nevnímala ďalších kamošov na gauči, len čakala na tie rozhodujúce slová."Musíme sa rozísť!" vyslovil tie slová Peter. Skoro jej pri tých slovách srdce puklo, ale vedela, že prídu."Dobre a môžem ešte jednu vec od teba žiadať?""Áno láska, čokoľvek..." Naklonila sa k nemu a zašepkala."Prosím si posledný bozk," zo slzami na krajíčku poprosila. Peter bol dojatý jej prosbou a tak jej ju hneď splnil. Ich pery sa spojili, bol to jemný bozk na rozlúčku. Potom sa dlho dívali na seba a nakoniec objali. "Idem sa domov najesť," preťala to ťažké ticho. Rozlúčila sa s ostatnými a odišla. Cestou rozmýšľala ako sa má chovať, keď príde. Budú to už ostatný vedieť, či sa budú čudovať prečo sedíme oddelene. Sama nevedela ako sa cítiť. Mala veľký zmätok v srdci. "Už môžeš byť šťastná!" vypadli jej slová z úst, len čo zamierila do kuchyne. Adresovala ich matke, ktorá bola tomu všetkému príčinou. Ešte viac ju znenávidela. "Uvidíš, takto to bude lepšie," odpovedala jej spokojná matka.Klop klop. Búchala už Barbora na dvere. Nevedela prečo, ale mala úsmev na tvári. Veď ho bude môcť vidieť každý deň, nemusia sa skrývať vonku, ale baviť sa ako kamaráti a tí sa často dotýkajú, čiže aj kamarátstvo má svoje výhody.Otvoril jej Mišo, vyzula sa a s úsmevom vkročila do obývačky. No hneď na začiatku ju zastavil poriadny šok! "Nie, toto nie.....zle vidím......mam halucinácie...určite, zbláznila som sa....bože, naozaj dobre vidím!!!" Oči jej spočívali na Petrovi a ešte na niečom! Na Milke! Sedela mu na nohách! Očami ich preklínala. Zhlboka sa nadýchla a vyčarila ten najväčší úsmev, aký sa jej podaril vyčariť. Všetkých pozdravila a prešla k voľnej sedačke. Ich dvoch si nevšímala, aspoň sa o to pokúšala. No bohužiaľ, oči jej tam stále ubiehali, ale našťastie si to nevšimli. Občas cítila na sebe Petrov pohľad a vtedy sa začala smiať , aj keď nikto nič nepovedal. Nechcela mu ukázať ako veľmi ju to šokovalo a bolelo.

Láska si nájde svoju cestu 14

15. února 2008 v 21:01 | baška |  Moja tvorba-príbehy
le, ja som sa už rozhod...", chcela trvať na svojom, ale prerušil ju."Popremýšľaj o tom! A za skúšku naozaj nič nedáš! Daj mi šancu!," milým hlasom dodal. Mimika tváre sa mu ani o milimeter nepohla a tak mu Barbora nemohla čítať z tváre. Nevydržala jeho pohľad a tak znova hľadela do zeme. Začala premýšľať o jeho slovách. "Aj keď mal pravdu, že za skúšku nič nedám, ale čo ak to bude tak vážne, že keď sa som nou rozíde, budem zase len ja trpieť? Ale možno ubehne len týždeň a bude tomu koniec. Vtedy fakt nič nedám za skúšku." Nevedela čo chce a o to, to bolo ťažšie. "Je milý, páči sa mi, trocha na ľudí vyvíja tlak, ale celkovo je dobrý! Čo ak to budem neskôr ľutovať? Za skúšku nič nedáš!" stále jej tie slová hučali v hlave! Nakoniec odpovedala." Tak dobre, súhlasím a ....," znova nedopovedala, lebo v tom momente sa k nej Peter natiahol a jedným rýchlim pohybom si ju k sebe privinul, až cítila jeho vôňu. Šokovane, ale napriek tomu s úsmevom na tvári sa tomu pousmiala. Keď k nej skláňal hlavu, aby sa ich pery spojili v prvý bozk, tak sa všetci prítomný za nimi otočili a tajomne si šuškali o tom prekvapení. Barbora si všimla im pohľady a tak si zahanbene skryla tvár do Petrovej hrudi. Ten sa len usmial a ďakoval si, že nabral toľko odvahy a získal ju. Jemne ju objal a vtisol ďalší bozk na vlasy. Vdýchol ich vôňu a ešte viacej sa potešil pocitu, že mu patrí. Po celý zvyšný deň, mali oči len pre seba, nepotrebovali ani slová, len pohľady, ktorými skúmali jeden druhého. Na rozlúčku padli ďalšie bozky. Šiel ju odprevadiť domov. Pred dvermi zastal a jemne si ju otočil k sebe."Neľutuješ toho?" potichu zaznela jeho otázka. Teraz zreteľne videla, čo jeho tvár prezrádza. Strach, nedočkavosť, úzkosť, napätie. "To ukáže čas, či to budem ľutovať, ale zatiaľ to neľutujem." Napätie z tváre mu povolilo, ale stále tam videla, ako keby smútok. Rýchlo ho pobozkala, aby mu ten výraz z tváre zmizol a odišla domov. Zanechala ho samého, ale už s úsmevom na perách. O hodinku sa objavil u Paťa. Celý šťastný sa mu šiel pochváliť, ale keď ho uvidel, ako sedí na gauči a upiera naňho zlostný pohľad, už aj jeho úsmev prešiel a radšej zastal."Čauko, ani neuveríš čo sa mi prihodilo," Peter načal hrozivé ticho a snažil sa o presvedčivý úsmev."Čauko?" robíš si snáď zo mňa srandu? Kde v riti trčíš? Mal si dôjsť za mnou už poobede! Vieš si vôbec predstaviť, aký bol dnešný deň dôležitý?" zakričal na Petra a šiel do kuchyne. Peťovi svitlo a teraz sa preklínal, že sa tu nemal ani ukázať, keďže zabudol na stretnutie. Radšej mlčal. Paťo ďalej pokračoval, ale už nekričal, napriek tomu cítil vážnosť jeho slov, "tak čo, kde si trčal, že si neprišiel na naše stretko? Dôležité stretnutie? Ani si nevieš predstaviť, ako som sa cítil, keď môj parťak nechodil a sám som bol zo štyrmi po zuby ozbrojenými gorilami! Začali ma podozrievať a poviem ti nebolo to príjemné!" odmlčal sa, čakal či Peter niečo k tomu povie, ale keďže naďalej mlčal, pokračoval, "asi nie, keďže mlčíš! Ti pako, mohli ma tam kedykoľvek odbachnúť a nik by sa to nedozvedel. Tebe bolo prednejšie byť zarytý v nejakej sukni! Nemám pravdu? S ktorou kurvou si bol tento krát?" dožadoval sa už odpovede."Nenazývaj ju kurvou," bránil sa Peter."Aha, takže predsa v tom bola ženská! Kvôli tomu, že nerozmýšľať hlavou, ale gaťami, som mohol prísť o hlavu! Tak to ti ďakujem!" smutne dodal a sadol si naspäť na gauč."Paťo, nie je to tak!" ďalej sa Peter bránil, "priznávam, zabudol som na to stretnutie, je mi to ľúto. Nechcel som ohroziť tvoj život!" prisadol si k nemu ako kôpka nešťastia."Dobre, tento krát ti to odpúšťam, aj to len preto, že si mi ako syn," chlapsky ho objal a začal mu rozprávať celé dianie toho nešťastného stretnutia. Ako začal cítiť nebezpečenstvo, nedôveru a nakoniec neúspešný obchod.Nasledujúce dni Petrovi a Barbore pripomínali raj. Neustále sa smiali, obdarovávali úsmevmi a bozkami. Barbora už pomaly zabúdala na bolesť a plne sa oddávala šťastiu po Petrovom boku. V piati deň ich šťastia sa vybrali na prechádzku. Slnko príjemne hrialo, vtáčiky pospevovali. Krajší deň už ani nemohol byť. Prechádzali sa medzi veľkými modernými domami a snívali o jednom z nich a o spoločnom bývaní. "Naozaj ešte nič neľutuješ?" padla nečakaná otázka."Zlatko, už som ti sto-krát povedala, že nie," s úsmevom rýchlo povedala, "ale keď sa mám priznať, tak kebyže si nepovedal tu vetu "Za skúšku nič nedáš" povedala by som ti nie.""To myslíš vážne? Chcela si mi povedať nie?" prekvapene si ju pozeral."Áno," zasmiala sa Barbora, "nechcela som ďalší vzťah, bála som sa, že zase niekoho stratím, koho budem mať rada a znova budem len ja trpieť," už zo smútkom v očiach dodala."Och, ti môj blázonko, mňa nestratíš," rýchlo ju objal a začal utešovať."Ale vtedy som ťa nepoznala.""A teraz?" vyzvedal."Teraz viem, že ťa mám veľmi rada a nechcela by som o teba prísť." Ešte raz ju objal, spokojný s jej odpoveďou. Dali sa do kroku a ďalej si snívali svoj spoločný sen. Vrátili sa až na obed. Barbora sa šla najesť, kým ju Peter počká na lavičke. S úsmevom pobehovala po byte. Obed sa ešte varil, tak si aspoň spolu prezváňali. Vošla na balkón a jedným očkom sledovala svoju lásku. Mama jej tiež vysedávala na balkóne a ako vždy popíjala kávu s cigaretou v ruke. "Mám priateľa," z ničoho nič vyslovila. Zarazila sa nad vlastnými slovami a nemohla uveriť, že práve matke to povedala. Už len čakala na reakciu."Viem, dopočula som sa!" s kamennou tvárou dopotkla, "a môžeš si byť istá, že to tak dlho nezostane!""Čo?" prekvapene s otvorenými ústami pozrela na mamu."Je to grázel a s takými nebudeš chodiť! A si ešte mladá na nejaký vzťah! Dobre si rozumela? Nechcem vás spolu vidieť!" dôrazne dodala."Ale mama, ty ho vôbec nepoznáš! Kto ti zase kraviny nahovoril? Samozrejme všetkému uveríš! Nerozídem sa s ním! Onedlho mám osemnásť, to už sestra dávno chodila s Mišom!" rozhnevane zízala raz na svoju mama a raz na Petra, ktorý sedel na lavičke. Tlačili sa jej slzy do očí. "Povedala mi to teta Magda, že chlapci sa o ňom niečo dozvedeli, takže ti vravím, že ťa s ním už nechcem vidieť!" Nato Barbora vošla dnu a mierila do svojej izby. Nemohla uveriť rozhovoru , ktorý sa pred chvíľou odohral. Premohli ju slzy a zo vzlykaním sa pustila do plaču. Preklínala všetkých, čo jej chceli zmariť šťastie a najviac svoju matku.

Láska si nájde svoju cestu 13

15. února 2008 v 20:54 | baška |  Moja tvorba-príbehy
áhala a znova sa vrátili dávne spomienky. Zlé spomienky, smútok pri srdci. Smutne kukala na displej. "Čo odpísať? Že neverím chlapom, v ich city a že stále klamu? Že zažila najväčšie sklamanie svojho života a znova to nechce prežiť? Tú bolesť, keď príde o milovanú osobu? Nie to nechce, ale čo potom napísať? Je milý, sympatický, trocha drzý, ale inak v pohode. Ale čo keď sa aj v ňom mýlim a spôsobí mi väčšiu bolesť?" Uvažovala a minúty plynuli. Pozoroval ju a bola si toho vedomá. Nakoniec sa rozhodla. Odpísala."Neviem, či chcem mať priateľa.""Prečo?" nedočkavo napísal a čakal, že sa dozvie, že mu prezradí príčinu, prečo nemá priateľa. Ale Barbora sa postavila. Zarazene vyskočil a skrížil jej cestu. "Prepáč, ale idem už domov, je veľa hodín a budú sa čudovať prečo idem tak neskoro zo školy.""Prídeš ešte vonku? Budem ťa čakať.""Neviem!""Budem ťa tu čakať. Príď o šiestej a povieš mi odpoveď, či áno, či nie. Žiadne výhovorky. Zatiaľ sa maj." Trúfalo sa ešte usmial a sadol si naspäť na lavičku. Zakýval jej. Barbora sa len s otvorenými ústami otočila na opätku a neverila vlastným ušiam. Doma nad ničím iným nerozmýšľala. Mala tých slóv plnú hlavu."Budem čakať. Žiadne výhovorky." "A ten pohľad, zakývanie, to sa mi určite sníva! Nik nemá o ňa záujem, tak prečo tak zrazu? A taký sympaťák? Musím priznať, že je pekný, ale moje rany sa ešte nezahojili. Bože ako veľmi chcela mať niekoho pri sebe, dôverovať mu, ale na druhej strane nechcem podstúpiť to riziko, že s a znova zmýlim a príde to trpké sklamanie! Ďalšie by som neprežila! Ale čo ak...veď život si máme užívať....ale ak sa znova zaľúbi?.....čo potom?.....keď ho stratí?.....nie to nechce!...už nie....vzťah určite nie!" spokojná zo svojim verdiktom sa pobrala vonku hľadať toho odvážlivca.Šiesta hodina sa už blížila. Peter stále sedel na lavičke a nedočkavo odpočítaval minúty. Obzeral si okolie svojho domova a s odporom krútil hlavu. Neuveriteľné! Vravel si pre seba. Neveril, stále sa pýtal sám seba, kde nabral tu odvahu. Srdce mu radostne búchalo, modlil sa a stále odpočítaval minúty. Zazvonil telefón. Zdvihol."Prosím.""Kde trčíš? Nikde ťa nemôžeme nájsť. Viem, že sme to prehnali a chcem sa ti ospravedlniť," vyriekol Paťo. "Už ťa s tým nebudeme otravovať, vážne. Môžeme ti to aj sľúbiť," pokračoval."Nemus...," chcel povedať Peter."Naozaj, nehnevaj sa. Zmení sa to..." "...naozaj sa nemusíte osprav..." stále nedokončil Peter."Bolo to od nás blbé, mali sme si uvedomiť, že aj ty máš svoje hranice...." v rýchlosti odprosíkal Paťo."Paťo!" skríkol už po ňom Peter. Paťo stíchol a konečne začal počúvať."Počúvaj veľmi dobre, nebude sa mi to chcieť opakovať! Nemusíte sa ospravedlňovať aj keď ste to prehnali. Nie som naštvaný, a uvedomujem si, že som vám už dávno mal povedať, nech ma necháte na pokoji, čo sa týkalo Leni. Takže sme si kvid," vyjachtal zo seba Peter a usmial sa sám pre seba."Čomu, ale skôr komu môžem vďačiť, že ťa prinútil k toľkým "vznešeným" slovám?" čudoval sa s rehotom Paťo."Paťo!" znova naňho skríkol. "Myslel som to vážne a ty znova začínaš!" išiel od hnevu puknúť."Nie, nie, sorry to nebolo naschvál....ale musíš priznať, že niečo to zapríčinilo" zvedavo naznačil. Peter sa znova usmial a prešiel ho hnev. Pohľadom zatúlal k výškovému paneláku kde bývala Barbora a spomenul si na ich rozhovor, či skôr sms-kovanie."Máš pravdu, je v tom niečo!" priznal sa Peter."A môžem sa dozvieť čo?" naliehal Paťo. Napínal ucho k telefónu a nedočkavo čakal na odpoveď."Ak si pamätáš to dievča, čo sa mi páčilo a občas sme ju stretli na námestí v meste...."nedokončil, lebo mu znova skočil do reči Paťo."Myslíš princeznú?" začínal chápať Paťo."Áno tu princeznú," podráždené potvrdil, "tak dneska som sa s ňou stretol a nie len to....zoznámili sme sa a..." chcel pokračovať."A? no vrav," vyriekol, ako malé dieťa čakajúce na svoju obľúbenú hračku."Ak ma mieniš v kuse prerušovať, tak sa na teba vykašlem a nič ti nepoviem," na to už bolo ticho a tak vedel, že to zabralo, "no a začali sme si písať cez mobil, kde som sa jej spýtal na priateľa. Žiadneho nemá, čo ma potešilo a tak som sa jej spýtal, či nejakého chce, teraz trčím na lavičke a vyčkávam jej príchod, aby mi mohla povedať svoju odpoveď. To je všetko, už môžeš kecať."Veď to je super," ako na prvé sa zmohol Paťo. "konečne budeš mať tu babu a budete spolu chodiť, mať deti a ...""Čo? Brzdi!" šokovane si premietal tie slová, "až tak ďaleko nie sme a ešte vôbec neviem odpoveď, tak sa zbytočne neteš," pripomenul mu Peter."Ty máš za šťastie," smutne zvestoval Paťo. "Byť na tvojom mieste som celý bez seba," prezradil mu."Veď aj som." A zložil. Zbadal skupinku v ktorej dominoval jeho brat. Krútil sa okolo svojej priateľky Zuzky a ďalšie dve baby sa vliekli za nimi. Pobral sa k nim. Ešte mal par minútiek času. Nakoniec išiel s nimi na zastávku kde bolo ich hniezdočka počas ťažkých letných dní. Vysedávalo sa v chládku zástavky a živo debatovalo o všetkom. Zuzka volala Barbore nech sa k nim pridá, ale neprezradila, ž je Peter s nimi.Barbora práve vychádzala z vchodu, keď jej oči padli na prázdnu lavičku. Cítila trocha sklamanie ale aj radosť. Odišiel a určite to nemyslel vážne. Potešila sa tejto predstave a utekala na zástavku. Zbavila sa ďalšieho bremena odpovedať na takú chúlostivú otázku aj keď bola rozhodnutá s odpoveďou NIE! Vyšla z poza rohu keď jej oči zostali na usmiatej tvári Petra, ktorý sa na všetkom zabával. Uvedomila si, že prekukol jej myšlienky a myslel si, že sa potešila tomu, keď ho na lavičke nečakala. Usmial sa ešte viac, čo ju popudilo. Ako sa môže s ňou tak zahrávať? Nemá na to pravo, ale napriek tomu sa tiež pousmiala, aby zakryla skutočnú tvár, pocity. Oči z nej nespúšťal a otvorene si ju prezeral od hlavy až po päty. Cítila to na každom svojom kúsku tela, ale nepozrela jeho smerom. Hodinu sa jej darilo zapájať do načatých rozhovoroch priateľov, ale nakoniec to vzdala. Tie témy ju nebavili a tak sa oprala o bočnú stenu zástavky, kde visel zoznam odchádzajúcich autobusov. Nečakane k nej prehovoril, "tak ako si sa rozhodla?" a ďalej ju skúmal svojim pohľadom. Nikto ich nepočul, boli kúsok ďalej než ostatný. Peter sa opieral o susediacu stenu a vyčkával. Stále vyčkával. Barbora len do zeme čumela, ako keby tam objavila zlatu mincu zaliatu v betóne. Keď naňho pozrela, musela uznať, že sa jej páči. No na veci to nič nemení a nakoniec prehovorila."Ja .... naozaj nemôžem...nešlo by....nechcem vzťah.....v živote som sa už poučila....je mi to ľúto, ale odpoveď znie NIE!" a znova sklonila hlavu k zemi. Čakala, že odíde, alebo jej aj vynadá, že strácal čas, ale nič také neprichádzalo. Znova zdvihla hlavu a Peter len kukala do jej modrých očí."Za skúšku nič nedáš!" pokojne povedal.

Láska si nájde svoju cestu 12

15. února 2008 v 20:45 | baška |  Moja tvorba-príbehy
eter si to rúbal diaľnicou. Mal nasmerované do Martina, domov. Myšlienky mal plnú hlavu a potreboval sa ich zbaviť. Ľahne si a celý deň nevytiahne päty z domu. Zaparkoval pred panelákom, aj keď riskoval, že ho uvidia susedia, či ešte horšie, rodičia. Bolo mu to jedno. Bol pri vchode, keď šla okolo kamarátka jeho bratovej frajerky Lucia. Pozdravili sa a spýtala sa ako sa má. Ako sa rozprávali, Peter si všimol, že akurát ide Barbora po chodníku. Všimol si, že ma tašku, tak išla asi domov zo školy. Lucia jej zakývala a zakričala či ide domov."Hej, idem zo školy," odpovedala jej Barbora. "Ty ju poznáš?" rýchlo sa spýtal Peter Lucii."Jasné, veď je to kamarátka.""Môžeš ju zavolať?" poprosil ju s nádejou v očiach. Prikývla, aj keď bola zvedavá načo."Baška? Môžeš sem na chvíľu prísť?" znova na ňu zakričala, kým sa za roh paneláku nestratila. Zastala a váhala. Modlil sa, aby si to nerozmyslela. Nakoniec sa otočila k nim a mierila tým smerom. Zrazu mu bolo teplo, nevedel ako sa chovať a čo vlastne hovoriť. Len ju hypnotizoval očami a čakal kým dôjde. Kráčala unaveným krokom. Stála pred nimi a prvé, čo si všimol boli oči. Také pekne, ale zároveň smutné. Rozmýšľal, čo môže byť dôvod toľkého smútku. Naposledy, ked ich videl boli žiarivé a vyzerala šťastná, preto ho tak upútala. Mal nutkanie sa to dozvedieť a to akýmkoľvek spôsobom. "Ako sa máš?" lenivo sa Lucii opítala. Tvár jej zahaľoval smútok, oči boli neprítomné a slová bez duše. Dlhé hnedé vlasy jej povievali v slabšom vetríku a občas dopadli na tvár. Stojac ako svieca pred vyhorením, vyzerala ako zakliata víla. Peter z nej nespúšťal zrak a nemohol uveriť takej zmene. Uvažoval, ako sa jej prihovoriť. Rozveseliť ju. Vydieť ju šťastnú, ale všetky myšlienky zavrhol. Skúmavému oku neunikla ani pred Luciou. Vedela, aká je príčina toho všetkého, ale tiež nevedela ako to odvrátiť. Pokrútila hlavou."Ešte stále ťa to neprešlo? Mala by si na to všetko zabudnuť a to čím skôr. Je to už 2 mesiace," dohovárala jej a súcitne ju pohladila po chrbte. Pozreli si do očí, ale skôr ako zareagovala a chcela všetko zapreť, Peter sa k nej nahol a rukou sa oprel o jej plece."Tak čo, ako sa máme? Ja som Peter," vysúkal zo seba, ale hneď ako to vyslovil si pre seba zanadával. "Chovám sa ako idiot. Určite mi vynadá, že si tak dovolujem. Bože, som za magor." Vravel si a čakal na odpoveď."Si nejaký drzý mladý," vniesla mu do tváre a zo smutnej tváre sa zmenila na zlostnú. Kukala naňho ako na votrelca, a k tomu ako nenávideného. Zbadal ten pohľad plný nenávisti. Odstúpil od nej tak rýchlo, ako keby horela. Nenávidel sa. Vložil ruky do vrecák a previnilo sa ospravedlnil."Prepáč, nechcel som ťa uraziť, ani nijak ublížiť," úprimne priznal. Nastalo ticho, ktoré sa nieslo vo vetri. Lucii to už bolo trápne, nevedela čo robiť a ani čo hovoriť. Odišla s vysvetlením, že sa ponáhľa do posilovne. Ostali sami."Možem to napraviť? Napríklad, že ťa pôjdem odprevadiť domov a pomožem ti s taškou?" Ponúkol sa a tak neodmietla. Mlčky mu podala ťažkú tašku a vykročila smerom domov. Dobehol ju a zase si ju obzeral."Nestretli sme sa už niekde?" nenápadne sa spýtal. Samého seba prekvapilo, ako veľmi mu na tom záleží, ale odpoveď ho sklamala."Nie prečo! Už si ma videl niekde? Si vlastne odtialto?""Áno som, z toho paneláku, kde sme stáli pri ňom.""To vážne? Ja bývam v tomto oproti, ale teba som si tu nikdy nevšimla." Peter postrehol, že nenávidení pohľad zmyzol a nahradila ho zvedavosť. "Je to zaujímavé, čo?" musel súhlasiť."Ale neodpovedal si, či si ma ty niekde videl." Váhal. Povedať jej to a pripomenúť sa jej, alebo počkať nech si sama spomenie. "Ale čo ak si nespomenie! Veď to bola len chvíľa čo sa stretli! Ale tie pohľady, ten pekný úsmev, tá pusa na zoznámenie a skrytá zvedavosť? Namýšlal som si to všetko, alebo naozaj nič významné sa tam neudialo! Už mi šibe! Naozaj mi preskočilo! A kde má vlastne svojho priateľa? Veď práve on by jej mal niesť tú tašku a výtať ju, keď prišla zo školy," premýšlal, ale odpovede nenašiel."Neviem, ale si mi akási povedomá, možno som ťa niekde v meste zazrel. Alebo tu na sídlisku, veď sme skoro susedia," nahlas za zasmial, čím rozveselil aj Barboru. "To je pravda," usmiala sa tiež. Prechádzali popri lavičke, keď sa nečakane opítal."Nesadneme si na chvílu? Pokecame," navrhol a horlivo prosíkal, aby odpoveď znela áno."Ale ja ......dobre, len na chvílu," nakoniec súhlasila. Usadili sa a najprv mlčky po sebe kukali. "A o čom chceš kecať," prerušila ticho a vyzvala ho. Chytil sa návnady. Ubehlo už 5 minút a stále sa rozprávali. O škole, rodičom, súrodencoch, kamarátoch. Keď to už nevydržal vypital si jej mobil, ktorý žmolila v rukách. Vyznal sa v nich a tak predstieral záujem. Potom zacal pisať sms-ku. Začudovane sa pozerala a nemohla veriť, čo práve robí. "Veď on si na drzovku píše odo mňa správu a ani sa ma nespítal!" pohoršene z neho nespúšťala oči. Potom jej ho podal. Zistila, že to vlastne jej písal. Čudovala sa prečo sa to rovno nespital, prečo práve takou formov, mobilom. Čítala riadky. Pítal sa, či má priateľa. Zapojila sa do tej hry a tak začala odpisovať. Bolo jej to divné, veď sedeli od seba ani nie meter. Odpísala - "Nie." Nato jej znova odpísal - "A chcela by si mať?

Láska si nájde svoju cestu 11

15. února 2008 v 20:31 | baška |  Moja tvorba-príbehy
eskúsený nováčik Peťo utekal do budovy, až na druhé poschodie, kde sa zrazil s Tomášom. Našťastie z jeho tímu. Ten mu rukou naznačil, že ho sleduje protihráč a že je za stenou, o ktorú sa opierajú. Naznačil mu nech ide doprava a on doľava, aby ho obkľúčili. Napäto sa vynoril z poza rohu, kŕčovito zvieral zbraň a nakoniec zbadal ciel a vystrelil. Protivník bol chrbtom a dostal to rovno do zadku."Áuu," ozval sa nespokojne a šúchal si zadok, "ti šibe, do zadku?""Začína sa mi to páčiť," vyškieral sa mu Peťo. Pohľadom sledoval svojho protihráča ako schádza dolu schodmi, k hlavnej budove oznámiť, že bol trafený a skončil hru.Pomalým krokom sa vydali na cestu. Pri prvej chodbe sa rozdelili a tak Peter zostal zase sám. Modlil sa. Hľadal nejaký úkryt, alebo skrýšu, ale nič sa mu nevidelo dobré. Nakoniec našiel rúru, do ktorej sa vopchal. Bola tesná, ale zmestil sa. "Radšej budem zalezený, ako to vychytať do hlavy či zadku," hundral si a čakal na prvého nešťastníka. Vynikajúci rozhľad budovy mu umožnil pozorovať schody, a ďalšie dve chodby. Započul šuch a tak sa sústredil. Po schodoch sa rútil Juro. Spoluhráč. Sledoval ho, čo zase vymyslí. Ten sa ako opica vyštveral nad schody a visel na jednej malej tyčke vo výške 3 metrov. Zachytil sa o stenu rukami aj nohami a vyčkával na svoju korisť. "Bože," v duchu si vravel Peťo, "ten nebožtík to neprežije." Bol to hrôzostrašný pohľad, keď zoskočil na prvú obeť. Zlietol ako vták a tvrdo dopadol na protihráčovi, ktorý od údivu nestačil ani reagovať. Ťažko dopadli na zem a Juro sa poistil a strelil doňho. Zviazal mu na chrbte ruky a s úsmevom odišiel. Ten sa snažil postaviť, ale nedarilo sa mu to. Bezvládne tam zostal ležať. Peter pozrel za Jurom, ktorý zase sliedil za ďalším nešťastníkom. Pokrútil hlavou.Hra nemala konca. Pred očami sa mu vynárali chalani, ale nestrieľal, lebo by sa prezradil a k tomu si tak neveril, že sa vôbec trafí. Trvalo to už 2 a pol hodiny. Nakoniec im oznámili do vykrofónov, že zostali len 4. Paťo , ktorého ani raz nezbadal, opica Juro, Maroš a on. Už to tam dlhšie nevydržal. Vstal a šiel do terénu. Ako vyšiel zo skrýše, všimol si ho Paťo. Vedel kde sa Peter skrýva, ale nechcel sa aj on prezradiť, keďže sa skrýval necelé 2 metre od neho v kope lístia. Vyhrabal sa s pod neho a nasledoval Peťa. Ten nič netušil. Paťo sa zadúšal smiechom ako kráčal za jeho chrbtom a napodobňoval ho. Keď sa postavil ku stene a vyzeral poza nej, tak mu až na krk dýchal, ale Peter nič. Keď to už nevydržal, potľapkal ho po pleci, na čo sa Peťo zľakol a vykríkol. Dostal strelu a tak aj od bolesti vykríkol. Patov smiech sa niesol celou budovou."Kde si trčal," sťažoval sa Peter."Kde? Veď pri tebe," odpovedal."Nikde som ťa nevidel.""Bol som v tom listí hneď vedľa teba.""Čo? To si tam ako mohol vydržať.""Musel som! A keby nebolo teba a tvojho blbého nápadu vliezť do tej rúry, tak tam nie som ani 10 minút a skočím po prvom, kto príde. Ale skazil si mi plány! Nemohol som odtiaľ odísť, lebo by si si ma všimol." Vysvetľoval Paťo."A prečo si na mňa neskočil, keď som sa pchal do tej rúry?""Chcel som ti dať viac nadeje na prežitie," smial sa mu."Tak to vám ďakujem gentleman," urazil sa Peťo. Kráčal chodbou k hlavnej budove. Potom už všetci čakali na koniec. Cez kamery pozorovali naháňajúcich sa chalanov."To sú za magori," ozval sa Milan a ďalej sledoval naháňačku. Nakoniec Paťo zasiahol Maroša a tak mu zostával len Juro. Ten sa zázrakom vyhýbal kamerám, lebo ho nikde nebolo vidno. Kým Paťo obehol celú budovu 3x, Juro si v kľude na streche pofajčieval. Ked zistil, že dostať sa hore bolo jednoduchšie, než dole zliesť, museli mu pristaviť rebrík. Nemohli uveriť ako sa tam dostal, ked všetky okna na hornom poschodí majú mreže a ako sa mohol udržať na tej stene. Ešte raz si prezreli záznamy a spoločne sa smiali. Víťazi si gratulovali a porazení platili v bare. Pilo sa, zabávalo sa, radosti bolo až na rozdávanie.Čas plynul a s ním aj vylomeniny, ktoré vymýšľali. Naháňačky po poli, čo si odskákali najviac tlmiče, kto koho viacej opije a skôr sa dostane domov, robiť kaskadérske kúsky na letisku v Tomčanoch.... Zábava nikdy nekončila, život bol rušný. Peter bol šťastný, že mohol toto všetko zažiť. Našiel si dobrých kamarátov, ale aj nepriateľov. Nečudo. Paťo s Marošom boli dosť vplyvný ľudia a Peter sa len učil ich tajomstiev života. Naučili ho biť, začal aj zápasiť v kixboxe v nelegálnych zápasoch a bol jeden z najlepších. Bol ako v nebi. Predtým bol nikto. Teraz sa ho starší a omnoho mohutnejší báli a mali pred ním rešpekt. On sa nebál nikoho udrieť, až Paťovi bolo ľúto, že ho to naučili. Baby za ním lietali ako na med. Držal si ich od tela, nebol moc skúsený a našťastie nebol chlipný.Jedinej , ktorej dovolil motať sa okolo neho je Paťova sesternica Lena. Už dávno jej dal najavo, že nechce s ňou chodiť, ale nevzdávala sa. Zakaždým len flirtovali, bozkávali sa, ale nikdy nič viac. Dokonca mu raz vliezla do postele, keď prespávali u Pata. Keď ju poprosil, aby odišla, vyhovorila sa, že sa bojí búrky, ktorá aj naozaj bola. Vedel, že je to výhovorka, ale nechal ju tam. "Veď posteľ je veľká," pomyslel si a zase zaspal. Ráno si z neho robili srandičky, že sa spolu vyspali, čo ho dosť štvalo. "Nič sa nestalo!" kričal na nich, "s Lenou by som sa nikdy nevyspal." V tom sa objavila vo dverách. Otvorila ústa v údive, potom zovrela päste a rázne odišla. Všetci pokrútili hlavami, že to prehnal."To všetko kvôli vám!" naďalej kričal, "nikdy....naozaj nikdy s nou nič nebudem mať a to je moje posledné slovo! Rozumiete? Už žiadne rečičky nechcem o nás počuť! Nikdy!" odišiel von, nasadol do auta a odišiel preč."Kam išiel? Veď to tu dobre nepozná," čudoval sa Maroš."Mal pravdu, už sme to aj mi prehnali, dobre vieme, že nič nemajú spolu a ani nebudú mať, po me ho nájsť," zdvihol telefón a volal mu. Nedvíhal.